Mal som tú česť pomáhať na Abilympiáde postihnutých ľudí Sklerózou Multiplex (SM-kári). Ďakujem...
Všetko to začalo vlani na 2.ročníku Abilympiády, kde som sa ukázal ako "prívesok" mojej priateľky, ktorá pomáhala šéfovej domáceho klubu SM "Slnečnica". Keďže som takej anjelskej povahy, tak som sa aj ja pustil do pomáhania - chystať miestnosti na súťaže, obsluhovať ľudí v jedálni... A týmito svojimi činmi som sa "upísal" aj na výpomoc v tomto roku. Nie, vôbec mi to nevadilo, že ma niekto využíva a nedostanem za to dokonca žiadne peniaze. Nie, vôbec mi to nevadilo, dokonca som bol rád, že môžem pomôcť neznámym ľuďom (z klubu som poznal len dve ženičky). Keď mi 3 mesiace pred akciou priateľka dala košom, neodul som sa a trval som na tom, že prídem. Nezľakol som sa ani toho, že tam bude pomáhať aj Ona - moja Láska.
Áno, stále ju mám rád, a tak trochu som sa bál čo spraví jej prítomnosť s mojou hlavou a srdcom. Ale v tomto článku nechcem rozoberať pôsobenie ľahostajného správania bývalej priateľky na moju dušu a srdce. To si zatiaľ nechám pre seba.
Zo začiatku som SM-károv vnímal aj s vozíkmi, s palicami v rukách, no s pribúdajúcimi hodinami a spoločnými dialógmi som sa prichytil, že na ich palice zhliadam ako na pekný doplnok k odevu. Dozvedel som sa viac veselých zážitkov ako smutných. Títo ľudia mi znova dodali na tvár úsmev, ktorí sa u mňa vytratil už pred 3 mesiacmi. Miestami som dokonca ľutoval, že nie som SM-kár. A to len preto, že som videl akí sú šťastní, že sa môžu znovu stretnúť, pochváliť sa ale aj posťažovať. Mali viac úsmevu na tvári ako ja, zdravý človek. Chýbala mi tá sila do života, do boja proti nepriazni osudu. Sila do života ktorú majú len tí, čo stratia skoro všetko a následne si uvedomia, že život môže mať zmysel aj s každodennými bolesťami, množstvom tabletiek a divnými pohľadmi zdravých ľudí.
A to som ešte nevedel, čo ma čaká večer - zábavný program a diskotéka! Pred výhlásením výsledkov sa ukázal na vozíku Miloš B., ktorý prišiel povzbudiť slabých na duchu. Pred dvoma dňami ešte s jedným vozíčkarom zdolali Lomnický štít. "Tleskejte, mám to rád!" Po vyhlásení výsledkov a programu začala voľná zábava. To, čo som videl, nechápem ešte ani teraz. Ženy (chlapov tam bolo asi 8, žien asi 80) odložili palice, chytili vozíčkarov za ruky a tancovali do kruhu. Niečo pridali aj mladí tanečníci s ľudovými tancami, ktorí vniesli do telocvične kus vyhodňarskej nátury.Toľko šťastních tvárí som už dlho nevidel. Mojou výhodou bolo, že som sa skrýval za kamerou (to bola jedna z mojich dôležitých úloh - zachytiť zážitky), takže si asi nikto nevšimol moje slzy. Plakal som, lebo ľudia boli šťastní. Plakal som, že vidím šťastních ľudí. V tej chvíli nikto nemyslel na svoju chorobu, bolesť, nedokonalý pohyb. Žili len pre hudbu a blízkych ľudí. Áno viem, som divný. No mne to nevadí. A keby ma aj stiahli na parket, tak neviem neviem. Asi by som sa hanbil, že neviem lepšie tancovať ako oni.
Myslím si, že každý z nás, ktorý sa zúčastnili tejto akcie (či už ako súťažiaci, uspriadatelia či sponzori), si odniesli domov nielen kopu zážitkov, spomienok, ale aj vytrvalej sily do ďalších bojov s neúprosným životom.
Takže ďakujem, že som mohol byť s vami.
Ďakujem, že som mohol pomôcť.
Ďakujem, že ste mi pomohli.
